fričkov blud

zoberte si do ruky náhodnu knihu, nalistujte náhodnú stranu a tam…

Don Bosco: Zo života lätca

strana 45:

- Don Bosco vytiahol zo špajze hranolky a olej. Fritézy kdeže, pekne na panvici. Avšak tá ktorú im daroval Bissmarck, už bola úplne zničená. Poslal tak Dominika Sávia do Ikea kúpiť panvicu za 49 korún. Čo tam po teflóne, hlavne nech z nej olej nevyteká. Dominik zobral peniaze do hrsti a hybaj ho na žltý autobus. Zastávka však bola vzdialená 12 kilometrov od Boscovej kuchyne a tak dobrák Sávio skončil vo Všetko za 39, pretože vo výklade videl šaty, ktoré by sekli Ježišovi. Z ušetrených peňazí si ešte v Všetko za 10 kúpil bublifuk. Vysmiaty Dominik sa potajomky a hlavne odzadu vrátil do kláštora. Fúkol Ježišovi do tváre bubliny a on nato namrzene: “Trpím, prestaň!” Dominik sa dobrácky zasmial a poslal mu šaty vo veľkej mydlovej bubline. Ježiš za odmenu premenil kačku na panvicu. S teflónovou úpravou.

Don Bosco medzitým nervózne hrýzol zmrznuté hranolky a zapíjal ich olejom. Keď uvidel panvicu s teflónovým povrchom, vedel že prišiel o svoju kačku Miloša z detstva. Dominik dostal za trest čokoládovú dietu zo sushi a na hlave mu vyrástli muchotrávky. A ostatní chlapci ho ťahali za tie vlasy a smiali sa až do fialova, až Rúžová. -

Urobte si hranolky.

Ak by niekto nevedel, vonku nesneží. Veď ani by nemalo. Včera snežilo, čudný deň. Teraz už ani slnko nesvieti a malo by. Pod oknom rastú žlté fialky, alebo púpavy to je jedno. A vedľa nich biele kvety. Vyzerajú ako margaréty len sú menšie a smiešnejšie. Počasie, počasie, počasie, počasie. Je zlé, že v bratislave nie sú ťavy a piesok, keď je pod tatrami sňah, lebo na severe má byť zima a na juhu naopak. Ideály sú v rici. Pre toto som sa v 89 na námestí nerozplakal. Klasické 4ročné obdobia vystriedalo sedem - jar, zima, jar, leto, jeseň, leto, zima. Panely na diaľniciach v čechách bolia, tvrdé sedačky vo vlaku s ktorých sa vám šmýka ric bolia tiež. Dole na maďaroch sa odlamujú vraj veľké ľadovce jakeby sa roztápali, čo dáva zmysel, keďže sú zmrazené a vode je aj tak lepšie, keď je vodnatá a navyše je to na juhu a tam je teplo furt, veď tam aj pobehujú kakajúce tučniaky a tie nemajú dajak hustú extra srsť a ani ich nechodia venčiť a nepletú im svetre, takže do zapadá do seba jak buľva do očnice. A preto nechápem prečo sa rozčuľujú a píšu o tom, že sa ľady lámu. Hovoria o počasí, jak ja, ako keby uhorková sezóna bola, ale ešte nezakvitlo, lebo je zima, to sa len otepľuje a zakvitne. A oni sa asi tých uhoriek boja. Lebo niektoré vedia jódlovať. Moderátori sa boja o svoju robotu.

Zhrnutie minulého pozemského tisícročia: Nič, útok Lynkulov, zase nič, tak nuda, voľby v slnečnej sústave - štyristopäťdesiatá medzigalaktická vojna, pripálené pirôžky (ostatne ako posledných 10k rokov).

Čo očakávam budúceho p. tisícročia a p. roku: Nič, útok Lynkulov, zase nič, nudu, voľby v slnečnej sústave - štyristosedemdesiatu medzigalaktickú vojnu, vyriešenie problému so štítnou žľazou, výmenu pirôžkov za mama snack, pokorenie čísla 175 indexu OMI a aspoň 20tisíc zaznamenaných skladieb, návrat do roku 1999, vyhodenie koľajníc slovenských železníc po celej dĺžke, vyhubenie byrokratickej chamrade červeným atramentom a ľahko čistiteľné kelímky od jogurtov.

Viem, že sny by mali odrážať realitu, alebo skryté túžby a priania, ale môže mi niekto odôvodniť pápeža Jána Pavla II, oblečeného v bielej lesknúcej sa joggingovej súprave, z kučeravými vlasmi a krátkou kučeravou bradou, ležiaceho v mojom náručí, a mňa s ním unikajucého pred hordou moslimov v svetlo modrých joggingových súpravach valiacich sa do hotela (zjavne nervóznych z prítomnosti pápeža) z ktorého sa neviem dostať? Dokonca ani veriaci španiel, šéf v hoteli mi nevie pomôcť? A vonku z okna jeho kancelárie sa vyskočiť nedá, lebo je tam slabo zamrznuté jazero, na ktoré sneží, zatiaľ čo na druhej strane hotela je nejaké slnečné Saint Tropez.

Alebo prelud najvyššieho rádu, kedy je človek v tak zúfalom kyslíkovom deficite, že používa fotoaparáty s java rozhraním, aby sa z nich trochu nadýchal.

Mám všetkého dosť, prednedávnom som dokončil dve seminárne práce z blablablatológie a čaká ma ešte niekoľko pozitivistických hlúposti. A vonku je zima. Ale taká šlendriánska, ani sople mi poriadne zamrznúť nevedia a nevidím nikoho ležať na zemi zo sympatickými fraktúrami lebene holečnej. V takejto pochmúrnej nálade s natlakovanou hlavou som sa vybral do mesta niečo s tým urobiť. S hlavou samozrejme, na riadenie počasia si budem musieť ešte počkať aspoň 14 rokov. Zatiaľ porúčajú vetru a dažďu iba starí krypli, ktorý ani zmysel pre srandu nemajú.

Zabočil som do úzkej ulice, tak ako to v krátkych poviedkach býva. Asi takto. Úkrokom v boč! Na stene visel nádpis Marhuľa & Syn. Cez zahmlený výklad som rozpoznal to množstvo ľudí. No to nie, ja chcem byť prednostne odbavený ako pán a z jednou rukou vínečko popíjať! Vošiel som dovnútra a pozdravil: “Dočerta i s vami!” & Syn po mne ihneď skočil a zarazil mi kolík do hlavy. Aj by som sa tak naštval kvôli tomu rozliatemu vínu, ktoré som držal v ruke ale nemohol som. Ako som sa chcel naparovať, všetko vyfučalo von. Starý Marhuľa povedal, že nadávať si nenechá, nazval ma osprostenou kravou a povedal aby som si sadol a počkal. Marhuľa bol starý nehomofóbny elegán a vedel ako sa podľa nových smerníc nadáva.

Zatiaľ trepanovali hlavy zákazníkov, ktorý prišli predo mnou. Rada šla ako po masle, takže som ich ani nemusel provokovať a mohol som byť teraz z toho nerozliateho vína opitý. Za 10 minút som sedel na vyvýšenej stoličke pre zrkadlom aj ja. Marhuľa sa ma ani nepýtal, kde to chcem zatĺcť a hneď som pocítil chlad, tento krát na opačnej strane hlavy. Estét. A ešte aj jednu dozadu. Viem, hovoríte si, že trepanácia je nebezpečná a bolestivá. Toť. Kedysi, keď sa používali umelohmotné kolíky na sadenie zeleniny to tak mohlo byť. Dnes však dostanete z ostrými titánovými kolíkmi bleskovým úderom do hlavy a všetky tlaky, bolesti, stresy vyfučia. Zaplatil som tak kreditkou a tri diery ma stáli 40 kukuríc. Ani sa hnevať nemôžem, lebo by som si zanadával, nabudúce to vyskúšam sám. Teraz kým sú diery čerstvé toho využijem a pôjdem sa kúpať na priehradu, kým sa nemôžem rozčúliť, že je tá voda zatratene studená.

Každý príbeh sa musí nejako začať. Rozpravkári to rozťahujú do vágnych pojmov “kde bolo, tam bolo”, postmodernisti začínajú písať story použitím slovesa a ja iba napíšem, že sa to začalo v šaline.

Niekedy je nutné prestúpiť. Stane sa to vtedy, keď vaše ideálne predstavy o transporte mestskou nahromadenou dopravou nerešpektujú váš východzí bod Á a konečnú stanicu Bé. Človek pri nutnosti použitia bodu iX ako prestupnej stanice može konať skratovo, keďže fyzické limity stien prepravného prostriedku by mu to nedovolili. A tak neprestúpi.

Moj prípad obsahoval variáciu prvkov nadmernej nechuti čakania na spoj, ktorý by ma v živote posunul iba o 300 metrov ďalej a nenávisti ku všetkému. Táto negatívna láska k svetu postupne prerástla do vynikajúceho nápadu. Poslúchol som hlas svojej mysle, ktorá bola v danom momente v bezcielnom rozpoložení. A tak som iba šiel dopredu. Nenávidím a milujem stavy, kedy nemyslím, tzn. myseľ je prázdna ako fuk. Nenávisť je skrytá kdesi nižšie, žalúdok protestuje, keď sa mozog odmieta zaoberať centrálnym riadením tela, ktoré by prácou zabezpečilo koláče. S kakaovými na mňa nechodťe.

Začal som vnímať na čo sa pozerám a tam, hľa cesta. Prechádzanie je rituál. Pozriete sa naľavo, pozriete sa napravo a analyzujete. Po zanalyzovaní sa pozriete pod nohy, zmeráte výšku obrubníka, aby váš prípadný krok o úroveň nižšie, vyzeral ako vykročenie sebavedomého človeka v rovnováhe a hybaj. Kto nevykoná rituál, toho svätá džungľa asfaltu obetuje bohovi ropy.

Kukol som tak sporadicky, aby sa na mňa mnohobožstvo nehnevalo a vytiahol z vrecka empetri plejer. Stál som na kraji chodníka a čakal. V Brne autobusári jazdia ako v osobnom aute a tak ani tento prebehlí autobus nebol výnimkou. Tlustá sviňa, ktorá z vás v momente urobí útvar nehomogenického charakteru. Milujem tie predstavy, že sa to stane. Človek sa prichytí z boľavým bruchom, maximálne otvorenými zreničkami a predstavou, že už nie je.

Autobusy u mňa jednoznačne vedú. Busy, kde nadávajú ufučané babky, že im tie schody zobrali mazivo z kĺbov sú málo akčné a človek si pri nich neužije srandu. Je to iba tupý náraz, ktorý vám zlomí kompletne všetky kosti a vy sa od kapoty odrazíte ako kus neživej hmoty. Bonusom je efektné zaparkovanie svojich pozostatkov do pod autobusom. Ale také nízkopodlažné tam je akcie! Je blb ten kto chce uskočiť. Pri dostatočných rýchlostiach, aké tu predpokladám, by sa mu pošťastilo zomrieť v momente. Pravdepodobne by ho zlomil autobus v polovici. Ja uprednostňujem variantu radostného “Bomba” výskoku, kedy sa človek vtedy ešte dúfajúc, že prežije skrčí a vletí cez predné okno priamo do autobusu. Zomrieť v posteli je jednoducho nuda. Hrabal vypadol z balkóna, keď kŕmil vtáky. Bondy zaspal s cigaretou a zhorel. Priatelia nízkopodlažného zo seba urobia jabĺčko na špendlíky a otestujú pevnosť tyčí.

Vlak je nuda. Na koľajnice si ľahajú iba samovrahovia. Vypadnutie z balkóna dlhé, ale poetické. Uhorenie smrdí. A pri aute nie je taká istota a navyše kapoty majú často rôzne sklony, takže nedá sa predpokladať, kde a akým štýlom človek poletí.

A za nimi poletíme, poletíme … Cesta bola prázdna ako sa na zodpovedného mladého človeka, ktorý očakáva úspešnú kariéru neviem ja čoho patrí. Možno aj v tom bol ten háčik. Neviem ja čoho! Čo by bolo keby. Ale naozaj keby. Cez hudbu som počul iba trúbenie a premietol som si v hlave celé detstvo… pre istotu. Ako sa hovorí istota pol života, prejsť cez cestu život celý. Biela Honda na ktorej meno som si v tej rýchlosti nevedel spomenúť a vydesený diskotékový podnikateľ za jej volantom jačali.

- Len sa ty ujo neboj, za chvíľu bude po všetkom - mysľou mi pritom prebehlo obdobie strednej školy a nohami som pocítil kvality japonského plastu. Radostné začiatky vysokej školy ustúpili bolesti zo zlomenej pravej kľučnej kosti a následnému prepichnutiu pľúc rebrami. Paralelne s bolesťou prišli aj spomienky na neradostného vysokoškolské vytriezvenie, kariéra socpolitológa… brrr. Lebka to nevydržala …

Neviem či som aj letel. Spomenul som si iba nato, ako som sa prebudil a nechcelo sa mi vstať.

- Teplo, čo? - pýtal sa ma neznámy hlas. Spomenul som si akurát, že keď som prechádzal cez cestu bolo vcelku tropicky a teraz nejako nič.

- Neviem, vôbec nič necítim. - odvetil som, načo pohotovo zareagoval hlas - Tak a teraz si oficiálne mŕtvy. -

- Myslíš mŕtvy ako mŕtvy? Totálne det? - opýtal som sa rozpačito. - Len sa posaď, hádam by si z tou rozštiepenou lebkou a zlomenými väzmi nechcel zbierať jahody? - Hm, jahody pomyslel som si na časy, kedy jahody na hline, boli naším prvým stanoviskom na dedkovej záhrade.

- Na to ani nepomysli, nemáš na to žalúdok! O tele ani nehovorím.- povedal hlas, ktorého zdroj som ešte stále nepoznal. - Ani nebudeš, keď si nesadneš! - ozval sa zas. Sadol som si a rozhliadol sa. Predomnou stála spomínaná Honda s rozbitým a zakrvaveným čelným sklom. Tridsiatnik sedel v aute a držal sa volantu ako malé decko, ktoré rozbilo ulitu z mamkinej kolekcie. Neschopný pohybu sa držal a držal… apropo ulita. Rozmlátil mi ulitu vcelku obstojne. Keď som sa postavil, moje telo na zemi malo nohy skrútené tak, že za života, by sa mi to nikdy nepodarilo. Pozrel som sa na tvár. Mierne otvorené ústa nevyjadrujúce žiadne momentálne duševné rozloženie, z ktorých tiekla tmavá krv, vlasy v štýle afro, pod ktorými zurčal ďalší pramienok čírej krvi, na konzervatívca to chválabohu nevyzeralo.

- HA, toto nevieš! - vyskočil som na most ako blcha. Most cez ktorý premávali osudné šaliny nejazdiace z bodu Á do bude Bé podľa vašeho výberu. Moje ex sa zatvárilo nezúčastnene a nenadšene. Čo s ním, pre neho existencia na onom svete skončila. Onen svet je srandovný, zrazu sa menia pohľady, s ktorými pozeráte práve na ten druhý. Na onom svete si páru ľudí, ktorých telo poznalo možno poplače. Blbý sediment. Nebolo by oveľa viac zábavy, keby sa všetci smiali a z toho bezvládneho tela si robili takú prču ako ja?

- Graham Chapman bol prvý človek, ktorý v britskej televízii povedal slovo FUCK a ja chcem byť prvý človek, ktorý na pohrebe povie slovo SHIT. - spomenul som si na Chapmanov pohreb, keď ako prvý mal reč John Cleese. Ostatní sa potom predháňali v tom, kto povie najviac slov FUCK. Aspoň slabší odvar keby to bol, alebo takýto. Rozmýšľal som nad tým a v duchu, podstate celého seba som sa smial ako blázon.

- Počuj, kedy už zídeš dole, aby som ti to tu trochu poukazoval? - ozvalo sa s pod mosta. Pozrel som sa dole a uvidel som mŕtveho a večne živého Chapmana v Brianovom rúchu. Vzhľadom na to, že som bol mŕtvy ani som sa tomu nedivil.

- Prečo by si sa tomu mal diviť, veď si si ma vysníval?! - povedal hlasom, ktorý som tak dobre poznal s pythonovských pohyblivých obrázkov.

Chcel som sa ho niečo opýtať, ale Graham ma predbehol - Myšlienky ti čítam preto, lebo som iba prelud tvojej mysle a tie sny… Neviem, prečo si nováčikovia myslia, že existuje nejaké nebo?! Niekomu sa zasníval biely tunel, každému o tom povedal a potom sa všetci toho chytili. Neexistoval potom ani jeden, ktorý by sa počas klinickej smrti chcel dostať niekam inam… - rozčúlil sa Graham.

- Ja, áno - prerušil som ho a on mi to vrátil, - Sklapni! Nikdy si nebol operovaný. -

- Ale chcel som byť -

- Nechcel! -

- Chcel! -

- Nechcel! -

- Milujem tento skeč -

- Sklapni! - vyhlásil Chapman, - Už ani slovo o tej úbožiakoch, toto bol humor? Blimey. Mal si sa vidieť čo si stváral, keď si letel vzduchom, tomu hovorím Humor! -

- Sklapni - povedal som mu to pre istotu ja. - Chcem vidieť nebo.

- Tu ho máš - ukázal Graham svojou ľavačkou.

- Nudaa - zanôtil som si Benderovú hlášku.

- Ty nevďačný malý krypeľ, som najzábavnejší človek na svete! -

- Tak sa nechaj zraziť autom ako ja! - vyhlásim som a v tom zrak môj spočinul v umeleckom sklone, kde aj Mona Lisa bola s profilu ako po nehode s konským vozom plným hnoja.

- Uurgh, viem si načúrať do nosa stojac na jednej ruke! - prehlásil.

- Nudaaa -

- Ok, chceš sa zabávať, prejdi cez to auto. - V okamžiku sa ocitol pri bielej honde, ktorej vodič, ešte stále obhrýzal volant. Chcel som sa dotknúť auta, ale všimol som si ako moja ruka prechádza cez karosériu. Priamo v motore som si zatancoval salsu, krok vpred, krok vzad a prehrával si v Badder Badder Schwing od Fatboya.

Graham sa snažil prekričať hudbu, - Ak dokážeš prejsť skrze auto, ako je možné, že tvoje nohy nedokážu prejsť skrz zem?! - a začal sa bláznivo smiať. Skôr to bolo tak, že ja som začal prepadať priamo cez zem. Že vraj k jadru vás gravitácia ťahá. Toť! Živých možno, ale nie mŕtvych. Prepadal som sa neviem kam. Ani neviem či to bolo prepadanie v pravom slova zmysle, pri takejto akcii sa ide k jadru veci, ale so mnou to metalo kade tade.

- Flower power sux! - chytil ma vysmiaty Graham za ruku a ťahal smerom doprava hore. - Nájdi si bod a otoč zemou. Máš plných 15 minút večného života. Toto je tvoje nebo, s tvojími pravidlami. -

Alebo sen, ktorý mi chcel nabúrať kariéru svetového renovátora socialistických obydlí.

Naši mi doma povedali, že sa plánujú búrať všetky bytovky. Chápete to? Iba tak z ničoho nič. Vraj verejné plánovanie. Bolo iba niekoľko hodín do odstrelenia všetkých bytoviek v prešove. (aspoň vtedy som si myslel, že to bude iba v Prešove) Tatko naložil pár vecí do našho lietadla (hej mali sme lietadlo, také malé, ako s tých ameriských sobotnajších filmov, kde sa deti odcitnú v divočine a spievajú ameriskú hymnu s malým grizzlim) Ako si tak sedíme pripravený na štart, nechápal som prečo mamka ide peši aj so sestrou. Spomenul som si nato, že napriek tomu, že sa majú tie bytovky úplne búrať tak som tam nechal doklady. Tak som povedal tatkovi v časovej tiesni, (zostávalo asi 8 minút do zničenia bytoviek) že si musím ísť pre nich. A ako na ďabla som bol bosí a ešte som sa musel aj obúvať. takže mi to pár minút zobralo. Povedal som im nech na mňa nečakajú a že keby sa mi nepodarilo utiecť, že som ich mal rád. Už som iba čakal, kedy mi v pozadí zaveje slovenská vlajka a sokol hôrny mi sadne na hlavu. Vyletel som na siedme poschodie ako strela a spomenul som si, že by bolo fajn zobrať aj nejaké fotky a oba harddisky. Vbehol som do bytu, zobral si svoju nostalgickú krabicu vopchal tma oba hdd a pozrel sa na hodinky. V tom som pocítil nepríjemný pocit nukleárneho výbuchu. Tak blbo v ústach mi chutil vzduch. Vybehol som na balkón a spadol som dole. Šak čo, stáva sa. Tak som vybehol mžikom hore, samozrejme po balkónoch. Bol som dokonca ešte rýchlejšie ako po schodoch. Zobral som krabicu a pre istotu aby som si nepolámal nohy som zbehol poschodoch. To už boli odpaľované vedľajšie bytovky. Bolo počuť silný hlas, ktorý oznamoval odpálenie jednotlivých bytoviek. Neviem prečo boli pomenované podľa písmen, keď vždy mali čísla. Vybehol som z bytovky v asi o tri sekundy zelený blesk zasiahol aj môj východ. Nechápem ako som mohol prežiť. Načo chápať keď sa mi to len snívalo?

Vbehol som do budovy, ktorá tam nikdy nestála, taká klasická spojka medzi bytovkami, kde sú obchody a iné šmelinárstva. Neviem ako som sa ocitol zrazu pri mojich rodičoch a nechápem ako mohlo odvtedy ubehnúť sto rokov. V tom storočnom období som uvidel čo sa stalo. Bytovky boli zbúrané na celom svete a nahradené modernými mrakodrapmi. Rovnakými bielymi. Hlboký význam netreba hľadať. Projekcia zhora sú vždy pri developerských projektoch biele, alebo svetlo hnedé. Navyše nedávno som videl fotku Le Corbusierovej ruky nad jeho projektom elitného mesta. Takisto som videl, že to nebolo žiadne verejné plánovanie, ale priam medziplanetárne plánovanie, keďže sa mestom prechádzali zelený ujovia (ale možno to bolo aj iné pohlavie) s s hlavou ako žralok kladivohlavý a výškou viac ako dva metre.

Neviem prečo v ďalekej budúcnosti bola celá elektronická infraštruktúra zničená, internet neexistoval, počítače boli takisto pasé. Existovali iba také smiešné televízory, ktoré som malo možnosť vidieť na výstave ako z Paríža ‘60. Biele, veľké, guľaté. Aspoň sa tam dal pripojiť môj externý hdd. Ale mali ste vidieť jak sa báli vedci tento objav zvestovať zeleným ujom. Pre istotu aby nezničili aj túto históriu.

Napriek tomu, že bytovky boli zničené a nahradená uniformnými mrakodrapmi bývali sme v dome s blobovou štruktúrou. Desne spraťanské vybavenie. Nebolo tam skoro nič. Fakt hnusné. A tak nejak znechutene som na hlas vracajucého Lukáša opustil tento hnusni svet.

Variáca na tému sopľe C DUR

Hrdielko ma už nebolí,
bo čo bolí to prebolí,
taže ma už nebolí. Ale…

Padá soplík padá,
ej ale nesom rada

V krajine kde sa sopeľ lial a
kde ryneľ hrdlopád.
žila raz včielka nezbedná
jej sopeľ mal vždy každý rád

Ta toto je konec važeni.

P.S. aj združenie Národného Odporu Nitra včera skandovala : “Za biele európske sopľe! Preč so zelenou pliagou!

Chcel som si sadnúť a porozmýšľať nad tým. Priestoru na prechádzanie bol žalostne málo a ísť opäť vonku sa mi nechcelo. Aby som sa však mohol posadiť musel som porozmýšľať či to vôbec urobiť. Sadnúť si a rozmýšľať, alebo nie? Tieto debaty so mnou boli vopred určené. Vedel som ako budem argumentovať, alebo, že uprostred argumentácie si spomeniem na niečo iné. Ak viete čo sa stane, je to pre vás vec minulá. Budúcnosť sa stala minulosťou. Jednoducho mám svojho diskusného partnera tak prečítaného, že by som sa radšej pre jeho nudnosť vysral. Je to blb.

22 dňa 2 mesiaca 2(0+2=)2(0+2=)2(7-5=)2 roka o 22 hodine 22 minúte 22 sekunde nastane moment, kedy sa veľká špirála pretne s veľkou guľou. Tento okamžik bude na večnosť zapísaný vo veľkej knihe veľkými písmenami veľkou rukou samotného veľkého magického pomaranča.