jatotakniejetotak

Tak si to vyhrňme. U uja Deskografera sa v novembri zastavila seksi imigrantka z ruska Regina Spektor – Demo Cassette (nezohnateľný tovar, je to mierne dokompilované) 11:11, Songs, Soviet Kisch (ak chcete mám komplet noty na klavír v pdf), Begin to Hope (bonus disc), ďalej niečo skvelé v podobe The Moldy Peaches – Moldy Peaches, Unreleased Cutz and Live Jamz 1994-2002, veľmi znudene vyzerajúci Adam Green – Garfield, Friends of Mine, Black Session, Gemstones, Jacket Full of Danger, skutočne rockový Noisettes – What’s the Time Mr. Wolf? (je trochu problém v týchto časoch nazvať nejaký album čisto rockovým, všecko sú to poväčšine pubertálno-sentimentálne sračky, ale Wolfmother rocks!), Prodigy s riadným rave albumom Experience, hammond funk od Alana Hawkshawa – Mo’Hawk – The Essential Vibes & Grooves 1967+1975 (človeku sa až nechce veriť akú neskutočne nudnú a otravnú library hudbu dokáže ten chlap hrať, asi droguje, aj keď pri tom funky isto tiež) a handsome kompilácia Extras (s vynikajúcim remixom od Soulwax) a nedávno objaveným drum und bazzen Pendulum – Hold Your Colour (v porovnaní s nechutne lokálne klubovým drumom, kde zabudli na bazz, čož je aj melodika akási v hudbe očakávaná je to vhodným adeptom do mp3 plejera ak nechcete počúvať kinderDJ, ktorý sa hraje na boha iba preto, lebo ma slúchatka prichytené jeho dutou hlavou naklonenou o pľeco).

Údesné! Hlúpy program zo správcovskej firmy našeho kolejnetu mi ešte stále 29 minút po polnoci nezrušil blokáciu na p2p, SME server vypadol na celé dve minúty, piratebay je offline niekoľko hodín a youtube tiež akosi hapruje! A keď sa človek pýta, čo robiť a kam ísť, rss mu hneď vypľuje jednu z možných odpovedí na zmysel života – přestaňte si klást blbé a nesmyslné otázky.
A to ako vôbec? Úplne nikdy? Ani na blablatológii? Ako sa potom budem v škole rozprávať, keď ujo otázka a teta protiotázka zostanú doma.

prvý písomný trailer na seriál (čítajte hlbokým hlasom):

V minulej časti ste videli ako sa mladému a úspešnému Ništ, podarila vyšistiť RSS čítačka o celých 15 kanálov. Podarí sa mu v tejto časti dosiahnuť menej ako 100 odoberaných kanálov. Rozhodne sa Ništ konečne pre neodoberanie kanálu mashable? Premôže svoju lenivosť a mráz medzi nechtami, aby si zakúpil základné suroviny, alebo skape od hladu a nebude stíhať rss ríder? Rozvinie v sociálnej oblasti svoje konverzačné okruhy aj na mimoškolskú oblasť? Napríklad golf, vracanie a seks?

Mám všetkého dosť, prednedávnom som dokončil dve seminárne práce z blablablatológie a čaká ma ešte niekoľko pozitivistických hlúposti. A vonku je zima. Ale taká šlendriánska, ani sople mi poriadne zamrznúť nevedia a nevidím nikoho ležať na zemi zo sympatickými fraktúrami lebene holečnej. V takejto pochmúrnej nálade s natlakovanou hlavou som sa vybral do mesta niečo s tým urobiť. S hlavou samozrejme, na riadenie počasia si budem musieť ešte počkať aspoň 14 rokov. Zatiaľ porúčajú vetru a dažďu iba starí krypli, ktorý ani zmysel pre srandu nemajú.

Zabočil som do úzkej ulice, tak ako to v krátkych poviedkach býva. Asi takto. Úkrokom v boč! Na stene visel nádpis Marhuľa & Syn. Cez zahmlený výklad som rozpoznal to množstvo ľudí. No to nie, ja chcem byť prednostne odbavený ako pán a z jednou rukou vínečko popíjať! Vošiel som dovnútra a pozdravil: “Dočerta i s vami!” & Syn po mne ihneď skočil a zarazil mi kolík do hlavy. Aj by som sa tak naštval kvôli tomu rozliatemu vínu, ktoré som držal v ruke ale nemohol som. Ako som sa chcel naparovať, všetko vyfučalo von. Starý Marhuľa povedal, že nadávať si nenechá, nazval ma osprostenou kravou a povedal aby som si sadol a počkal. Marhuľa bol starý nehomofóbny elegán a vedel ako sa podľa nových smerníc nadáva.

Zatiaľ trepanovali hlavy zákazníkov, ktorý prišli predo mnou. Rada šla ako po masle, takže som ich ani nemusel provokovať a mohol som byť teraz z toho nerozliateho vína opitý. Za 10 minút som sedel na vyvýšenej stoličke pre zrkadlom aj ja. Marhuľa sa ma ani nepýtal, kde to chcem zatĺcť a hneď som pocítil chlad, tento krát na opačnej strane hlavy. Estét. A ešte aj jednu dozadu. Viem, hovoríte si, že trepanácia je nebezpečná a bolestivá. Toť. Kedysi, keď sa používali umelohmotné kolíky na sadenie zeleniny to tak mohlo byť. Dnes však dostanete z ostrými titánovými kolíkmi bleskovým úderom do hlavy a všetky tlaky, bolesti, stresy vyfučia. Zaplatil som tak kreditkou a tri diery ma stáli 40 kukuríc. Ani sa hnevať nemôžem, lebo by som si zanadával, nabudúce to vyskúšam sám. Teraz kým sú diery čerstvé toho využijem a pôjdem sa kúpať na priehradu, kým sa nemôžem rozčúliť, že je tá voda zatratene studená.

Ranné vysielanie musí zaujať. Fráza “Hráme iba hity” však znie ako “do polievky pridáme najemno nakrájanú cibuľu”. Čo tak zavolať si osem ročné dievčatko, ktoré by vyvolávalo ľuďom a robilo si z nich srandu kladením triviálnych požiadaviek?

Dublinskému rádiu 98FM sa pritrafila Little Becky (Rebecca Barry). Fajn “pritrafiť” nie je úplne správne. Ten pozná toho a ten toho a ďalší vie o tom čo tá malá vystrájala, bola sranda a z tej srandy vzniklo okolo 200 hovorov. Avšak iba 11 z nich sa dostalo na verejnosť. Napr.

Becky a Demoličná spoločnosť

Becky: Chcem aby ste mi pomohli zničiť moju školu.
Hlavný šéf: Chceš ju vyhodiť do vzduchu?
Becky: Môžete ju vyhodiť do vzduchu, alebo len zbúrať?
Hlavný šéf: Čokoľvek čo chceš.
Becky: Vyhodiť moju školu do vzduchu by bolo lepšie. Môžete sa uistiť, že tam budú aj všetci učitelia, keď to spadne?
Hlavný šéf: Neviem či sa ti to podarí.

Alebo sťahujte tuto.vybrali.sme.sk

Včera sa v slovenskom hlavnom meste vedy Prešove diala kultúra.

Približne takto.

17:45 Krátke posedenie v bare. Akademická debata o pokroku vedy na svojeti.

18:15 Presun do DAD (svetové rusínske centrum kultúry a kulturi), netrpezlivé čakanie, prínosná debata o obojstrannosti rodinných vzťahov (je zaujímavé, že môj bratranec ma považuje za jeho bratranca)

18:30 Začiatok predstavenia mierne svetového poľského divadla Scena plastyczna z Lublinu. Diváci sú upozornení na vypnutie mobilných telefónov a nefotenie. Dej sa odohráva na pozadí skutočných udalostí. Ranná príprava smetiara Andrzeja odzrkadľuje každodennú fach mizériu. Nános uhorkovej mraz-ošetrujúcej masky na tvár je sprevádzané rozpamätávaním sa, kde Andrzej položil kľúče. Pri kladení si tejto existencionálnej otázky: “Ach, kde som len dal kľúče?” a potľapkavaním sa po tvári, Andrzej omdlie. Začnú sa mu zjavovať obrysy troch postáv, ktoré sa k nemu za sprievodu hutných elektronických tónov približujú. Úzkosť, ktorú dokázali herci vytvoriť je neznesiteľná. Z hľadiska vyskočí počernejší tridsiatnik (objektívne počernejší – v tej tme tam nebol ani jeden beloch) kričiac: “Ja to už nevydržím, mám dôležitý hovor do Rakúska.” Obrysy postáv začínajú naberať jasné kontúry a hlavná postava zisťuje, že sa jedná o handry, ktoré vidí dennodenne pri svojej práci. Po tomto zistení sa obrysy strácajú v diaľave a Andrzej odomdlieva. Zmätene sa čape po tvári a mrmle, že kľúče už našiel. Vybehne neučesaný do chladného skorého rána vo svojej oranžovej výstražnej bunde a naskočí na korbu smetiarského auta, ktoré sa postupne vzďaľuje za horizontom.

Končí takto hra? Práve v tomto momente je tu priestor na divácku predstavivosť a domýšľavosť. Mnohých mojich akademických priateľov napadla práve dôležitá úloha kľúčov v celej inscenácii. Boli reálne, čo symbolizovali? Každému je jasná situácia kedy človek leží v bezvedomí – ak nie je schopný nájsť kľúče pri plnom vedomí, ako by sa mu to mohlo podariť vtedy. Navyše od čoho to kľúče boli? Od auta? Veď neriadil, ale naskakoval. Od bytu? Nemá Andrzej matku, alebo aspoň priateľku, ktorá by ho doma s plným priehrštím lásky čakala? Je Andrzej osamelý? Ak však Andrzej skutočne kľúče našiel znamená to iba jedno, smrť a kľúče, riešenie problému, doterajšej mizérie.

19:20 Dlhšie posedenie v bare. Pokusy o rozvinutie teórie o akademickom elitárstve, zmätená elitármi, áno študujem žurnalistiku a telesnú výchovu. Zoznamovanie sa sa s akademičkami. Objav nízkej hladiny ph v mojich ústach, zapríčinenej horúcou čokoládou. Preskúmanie dôvodu abstinencie: jednému nechutí a druhý je agresívny. Odobranie sa na malú scénu DADu.

20:15 Áno veľmi vtipný preslov. “Poďme na malú scénu DAD.” Moment, existuje ešte niečo menšie ako DAD? Pobehoval som tam ako hudobne nadané absolventské dieťa, ale toto? Akokoľvek malá scéna bola natoľko malá, že sme sa do nej počiatočne nezmestili. Ale keď jeden z organizátorov zahlásil, žeby nás tam zo desať vošlo, tak sme sa tam aj tridsiati vybrali. Tvrdé sedenie na monodrámu to bolo. Katarínu Veľkú hral Miloš Zimko. Veď ho poznáte, to je tá z Pásla kone na betóne. Horšiu slovenčinu má ako ja. A to je herečka. Šarištinu napodobne a pritom je staršia ako ja. Vrelo neodporúčam.

21:00 Akademicky do krčmy. Cesnakové akademické hrianky, akademické pivo, hrianky s inou príchuťou (avšak akademickou), neprínosné akademické debaty. Puch vlhka a cigariet, akademický. Rozlúčenie sa s akademickými kolegyňami. S akademickými kolegami a rodinou hajlingom.

22:15 Osamelý presun do baru. Akademickejšieho. Pozvoľné debaty o živote a vôbec. Uzávierka. Výsmech zo zaroseného, nezaizolovaného výkladu Terranovy, amatérski blbci. Nočný spoj, lacnejší a častejší ako Bratislave.

01:00 Jedna časť mydlovej opery o vtipných lekároch.

01:30 off, koňec, finito

Do debilníka si píšem: Naťa, Zuzana, Dana, Alena.

Ech, ale je na svojeti dobre, ani sa mi zajtra odobrať do toho severského Brna, plného nepríjemných akademikov nechce.

vybrali.sme.sk