jatotakniejetotak

Preto bez ručníka ani krok. Iný článok o tejto akcii vyklikajte na vybrali.sme.sk Viac o tejto akcii root.cz A Don’t panic!

A štipka vogonskej poézie

Ó fretná chrochtobuznosti!
Tvé mikturace jsou mi
Co zprudlé žvastopunksery na plzné včele
Škvrrrk, já zapřísahám tě svými frůnícími kvrdlovrzy
A krákorně zafras mě svými scvrknuvšími patlocaráty
nebo tě roztrhám na fidloprčičky svým frkodrťákem,
tak bacha na to!

Douglas Adams s ručníkom osobne.

Každý príbeh sa musí nejako začať. Rozpravkári to rozťahujú do vágnych pojmov “kde bolo, tam bolo”, postmodernisti začínajú písať story použitím slovesa a ja iba napíšem, že sa to začalo v šaline.

Niekedy je nutné prestúpiť. Stane sa to vtedy, keď vaše ideálne predstavy o transporte mestskou nahromadenou dopravou nerešpektujú váš východzí bod Á a konečnú stanicu Bé. Človek pri nutnosti použitia bodu iX ako prestupnej stanice može konať skratovo, keďže fyzické limity stien prepravného prostriedku by mu to nedovolili. A tak neprestúpi.

Moj prípad obsahoval variáciu prvkov nadmernej nechuti čakania na spoj, ktorý by ma v živote posunul iba o 300 metrov ďalej a nenávisti ku všetkému. Táto negatívna láska k svetu postupne prerástla do vynikajúceho nápadu. Poslúchol som hlas svojej mysle, ktorá bola v danom momente v bezcielnom rozpoložení. A tak som iba šiel dopredu. Nenávidím a milujem stavy, kedy nemyslím, tzn. myseľ je prázdna ako fuk. Nenávisť je skrytá kdesi nižšie, žalúdok protestuje, keď sa mozog odmieta zaoberať centrálnym riadením tela, ktoré by prácou zabezpečilo koláče. S kakaovými na mňa nechodťe.

Začal som vnímať na čo sa pozerám a tam, hľa cesta. Prechádzanie je rituál. Pozriete sa naľavo, pozriete sa napravo a analyzujete. Po zanalyzovaní sa pozriete pod nohy, zmeráte výšku obrubníka, aby váš prípadný krok o úroveň nižšie, vyzeral ako vykročenie sebavedomého človeka v rovnováhe a hybaj. Kto nevykoná rituál, toho svätá džungľa asfaltu obetuje bohovi ropy.

Kukol som tak sporadicky, aby sa na mňa mnohobožstvo nehnevalo a vytiahol z vrecka empetri plejer. Stál som na kraji chodníka a čakal. V Brne autobusári jazdia ako v osobnom aute a tak ani tento prebehlí autobus nebol výnimkou. Tlustá sviňa, ktorá z vás v momente urobí útvar nehomogenického charakteru. Milujem tie predstavy, že sa to stane. Človek sa prichytí z boľavým bruchom, maximálne otvorenými zreničkami a predstavou, že už nie je.

Autobusy u mňa jednoznačne vedú. Busy, kde nadávajú ufučané babky, že im tie schody zobrali mazivo z kĺbov sú málo akčné a človek si pri nich neužije srandu. Je to iba tupý náraz, ktorý vám zlomí kompletne všetky kosti a vy sa od kapoty odrazíte ako kus neživej hmoty. Bonusom je efektné zaparkovanie svojich pozostatkov do pod autobusom. Ale také nízkopodlažné tam je akcie! Je blb ten kto chce uskočiť. Pri dostatočných rýchlostiach, aké tu predpokladám, by sa mu pošťastilo zomrieť v momente. Pravdepodobne by ho zlomil autobus v polovici. Ja uprednostňujem variantu radostného “Bomba” výskoku, kedy sa človek vtedy ešte dúfajúc, že prežije skrčí a vletí cez predné okno priamo do autobusu. Zomrieť v posteli je jednoducho nuda. Hrabal vypadol z balkóna, keď kŕmil vtáky. Bondy zaspal s cigaretou a zhorel. Priatelia nízkopodlažného zo seba urobia jabĺčko na špendlíky a otestujú pevnosť tyčí.

Vlak je nuda. Na koľajnice si ľahajú iba samovrahovia. Vypadnutie z balkóna dlhé, ale poetické. Uhorenie smrdí. A pri aute nie je taká istota a navyše kapoty majú často rôzne sklony, takže nedá sa predpokladať, kde a akým štýlom človek poletí.

A za nimi poletíme, poletíme … Cesta bola prázdna ako sa na zodpovedného mladého človeka, ktorý očakáva úspešnú kariéru neviem ja čoho patrí. Možno aj v tom bol ten háčik. Neviem ja čoho! Čo by bolo keby. Ale naozaj keby. Cez hudbu som počul iba trúbenie a premietol som si v hlave celé detstvo… pre istotu. Ako sa hovorí istota pol života, prejsť cez cestu život celý. Biela Honda na ktorej meno som si v tej rýchlosti nevedel spomenúť a vydesený diskotékový podnikateľ za jej volantom jačali.

- Len sa ty ujo neboj, za chvíľu bude po všetkom – mysľou mi pritom prebehlo obdobie strednej školy a nohami som pocítil kvality japonského plastu. Radostné začiatky vysokej školy ustúpili bolesti zo zlomenej pravej kľučnej kosti a následnému prepichnutiu pľúc rebrami. Paralelne s bolesťou prišli aj spomienky na neradostného vysokoškolské vytriezvenie, kariéra socpolitológa… brrr. Lebka to nevydržala …

Neviem či som aj letel. Spomenul som si iba nato, ako som sa prebudil a nechcelo sa mi vstať.

- Teplo, čo? – pýtal sa ma neznámy hlas. Spomenul som si akurát, že keď som prechádzal cez cestu bolo vcelku tropicky a teraz nejako nič.

- Neviem, vôbec nič necítim. – odvetil som, načo pohotovo zareagoval hlas – Tak a teraz si oficiálne mŕtvy. -

- Myslíš mŕtvy ako mŕtvy? Totálne det? – opýtal som sa rozpačito. – Len sa posaď, hádam by si z tou rozštiepenou lebkou a zlomenými väzmi nechcel zbierať jahody? – Hm, jahody pomyslel som si na časy, kedy jahody na hline, boli naším prvým stanoviskom na dedkovej záhrade.

- Na to ani nepomysli, nemáš na to žalúdok! O tele ani nehovorím.- povedal hlas, ktorého zdroj som ešte stále nepoznal. – Ani nebudeš, keď si nesadneš! – ozval sa zas. Sadol som si a rozhliadol sa. Predomnou stála spomínaná Honda s rozbitým a zakrvaveným čelným sklom. Tridsiatnik sedel v aute a držal sa volantu ako malé decko, ktoré rozbilo ulitu z mamkinej kolekcie. Neschopný pohybu sa držal a držal… apropo ulita. Rozmlátil mi ulitu vcelku obstojne. Keď som sa postavil, moje telo na zemi malo nohy skrútené tak, že za života, by sa mi to nikdy nepodarilo. Pozrel som sa na tvár. Mierne otvorené ústa nevyjadrujúce žiadne momentálne duševné rozloženie, z ktorých tiekla tmavá krv, vlasy v štýle afro, pod ktorými zurčal ďalší pramienok čírej krvi, na konzervatívca to chválabohu nevyzeralo.

- HA, toto nevieš! – vyskočil som na most ako blcha. Most cez ktorý premávali osudné šaliny nejazdiace z bodu Á do bude Bé podľa vašeho výberu. Moje ex sa zatvárilo nezúčastnene a nenadšene. Čo s ním, pre neho existencia na onom svete skončila. Onen svet je srandovný, zrazu sa menia pohľady, s ktorými pozeráte práve na ten druhý. Na onom svete si páru ľudí, ktorých telo poznalo možno poplače. Blbý sediment. Nebolo by oveľa viac zábavy, keby sa všetci smiali a z toho bezvládneho tela si robili takú prču ako ja?

- Graham Chapman bol prvý človek, ktorý v britskej televízii povedal slovo FUCK a ja chcem byť prvý človek, ktorý na pohrebe povie slovo SHIT. – spomenul som si na Chapmanov pohreb, keď ako prvý mal reč John Cleese. Ostatní sa potom predháňali v tom, kto povie najviac slov FUCK. Aspoň slabší odvar keby to bol, alebo takýto. Rozmýšľal som nad tým a v duchu, podstate celého seba som sa smial ako blázon.

- Počuj, kedy už zídeš dole, aby som ti to tu trochu poukazoval? – ozvalo sa s pod mosta. Pozrel som sa dole a uvidel som mŕtveho a večne živého Chapmana v Brianovom rúchu. Vzhľadom na to, že som bol mŕtvy ani som sa tomu nedivil.

- Prečo by si sa tomu mal diviť, veď si si ma vysníval?! – povedal hlasom, ktorý som tak dobre poznal s pythonovských pohyblivých obrázkov.

Chcel som sa ho niečo opýtať, ale Graham ma predbehol – Myšlienky ti čítam preto, lebo som iba prelud tvojej mysle a tie sny… Neviem, prečo si nováčikovia myslia, že existuje nejaké nebo?! Niekomu sa zasníval biely tunel, každému o tom povedal a potom sa všetci toho chytili. Neexistoval potom ani jeden, ktorý by sa počas klinickej smrti chcel dostať niekam inam… – rozčúlil sa Graham.

- Ja, áno – prerušil som ho a on mi to vrátil, – Sklapni! Nikdy si nebol operovaný. -

- Ale chcel som byť -

- Nechcel! -

- Chcel! -

- Nechcel! -

- Milujem tento skeč -

- Sklapni! – vyhlásil Chapman, – Už ani slovo o tej úbožiakoch, toto bol humor? Blimey. Mal si sa vidieť čo si stváral, keď si letel vzduchom, tomu hovorím Humor! -

- Sklapni – povedal som mu to pre istotu ja. – Chcem vidieť nebo.

- Tu ho máš – ukázal Graham svojou ľavačkou.

- Nudaa – zanôtil som si Benderovú hlášku.

- Ty nevďačný malý krypeľ, som najzábavnejší človek na svete! -

- Tak sa nechaj zraziť autom ako ja! – vyhlásim som a v tom zrak môj spočinul v umeleckom sklone, kde aj Mona Lisa bola s profilu ako po nehode s konským vozom plným hnoja.

- Uurgh, viem si načúrať do nosa stojac na jednej ruke! – prehlásil.

- Nudaaa -

- Ok, chceš sa zabávať, prejdi cez to auto. – V okamžiku sa ocitol pri bielej honde, ktorej vodič, ešte stále obhrýzal volant. Chcel som sa dotknúť auta, ale všimol som si ako moja ruka prechádza cez karosériu. Priamo v motore som si zatancoval salsu, krok vpred, krok vzad a prehrával si v Badder Badder Schwing od Fatboya.

Graham sa snažil prekričať hudbu, – Ak dokážeš prejsť skrze auto, ako je možné, že tvoje nohy nedokážu prejsť skrz zem?! – a začal sa bláznivo smiať. Skôr to bolo tak, že ja som začal prepadať priamo cez zem. Že vraj k jadru vás gravitácia ťahá. Toť! Živých možno, ale nie mŕtvych. Prepadal som sa neviem kam. Ani neviem či to bolo prepadanie v pravom slova zmysle, pri takejto akcii sa ide k jadru veci, ale so mnou to metalo kade tade.

- Flower power sux! – chytil ma vysmiaty Graham za ruku a ťahal smerom doprava hore. – Nájdi si bod a otoč zemou. Máš plných 15 minút večného života. Toto je tvoje nebo, s tvojími pravidlami. -

Za všetko môže Jožo. Že vraj by sa chcel na univerzitu dostať hehe. Vykotil sa u nás akokeby bol doma a povedal, že ho musíme živiť a to hlavne v kultúrnej oblasti (teda tak úplne to nebolo a fyziologické živenie mu zabezpečila rodina) Áno slovo TEDA patrí, do tých zbytočných slov, ktoré nie je potrebné používať, ale existujú iba preto, lebo sa niekto nevie poriadne vyjadriť, prosím pekne ja.

To vyživovanie v kultúrnej oblasti som si vymyslel. Minimálne človek nesmie ukázať, že je zatratenec a preto musí konať v podobe večerného programu, kde sa zúčastní na nejakej kúl akcii. Bolo tak. Včera sme si veselo vykračovali po Špilberku, kde obednajšie hodiny bijú už o jedenástej, čo je mimoriadne scestná informácia, keďže sme sa tam potulovali od deviatej hodiny večernej. Moje vytešené pitie pollitra vína zo zhnitej fľaše sprite, stlmila neskôr informácia o tom, že niekto ma prekonal a to rovno dvojnásobne. Posielam srdečné blahoželanie: “Posyp sa!”

Posmutnele som zistil, že samovražedný mostík je odstránený, takže to zmenšilo uhol rozhľadu na dedinu s piatimi nákupnými centrami pod nami (v počtoch sa nechám opraviť).

Dnešok sme ako kultúrni gurmáni vytiahli sme Joža na priehradu. Zhnitá voda, ujo kričiaci: Spátky přes plot!, skrátka romantika. Pol litra bieleho za 25 korún, ktoré som exol dohryzením posledného kúska párku v rohlíku, kedysi v postsocialistickej krajine u nás známeho ako Hot-Dog sa prejavili neskôr na akcii zvanej Protestfest aneb: Aha, MacDonald rozbime ho! Zion Train zdarma som akosi nestihol, keďže som sa snažil okradnúť firmy vyrábajúce softér, pre nás Štatistov, ale zato sa mi podarilo prebojovať sa na dvoch stage-och priamo dopredu, cvaknúť nejaké tie akty. Nebudem písať o hudbe. Je to jednoducho kamarát najväčší. Veď nech ma len niekto skúsi presvedčiť, že nie. Zatrsal som si v rytmoch salsy, ktorej primitívne kroky ma naučila sestra tým, že ich vycapila na plochu. No salsa, drum und basse a jungle to bou. Áno mejnstrím. A?

P.S. protestfest vznikol preto, aby protestoval proti zbraniam, lepšie povedané prebiehajúcemu medzinárodnému veľtrhu zbrojárskej techniky v brne. Zbrane nie sú dobré to je fakt, ale byť zase militantný blbec so začervenými dredami urobenými u kamaráta za nejaký ten alkohol, vyznávajúci filozofiu – zbrane=Hitler, nie je tiež v poriadku. Podobne ako nie je v poriadku byť chumaj z holou hlavou nesúci transparent Národní Odpor (odpor proti čomu) pýšiaci sa svojími tricepsami a počtom zmlátených sociek.

Súdruhovia a súdružky. Láskou k práci, prácou k peniazom, peniazmi k láske. Zoberte si istého rytiera K.S., ktorý vlastnými rukami a trochu tým mečom draka skolil. Kráľ mu na zmluvu o vykonaní práce pol kráľovstva do listu vlastníctva napísal a ešte aj ruku dcéry prekrásnej dal. Tak žili šťastne, až kým ich zbojník Smrečák na ceste lesom pre potreby vena svojej dcéry najstaršej neokradol a nezahrdúsil. Jednoducho na lásku treba kapitál.