fričkov blud

Bolo raz také malé dievčatko. Jednak, keby nebolo, ani by som sa o ňom rozpisovať nezačal a druhak, čo je pojem navýsosť čudný, malé dievčatká sú v poviedkach v kurze. Aby sa nepovedalo, že to bude až také veselé dali rodičia dieťaťu meno Arnika. Potom zomreli. Nie ako susedoviec, kde sa im podarilo zomrieť romanticky spolu, ale pekne jeden po druhom, aby aj miesto na žiaľ a poéziu bolesti ostalo.

Arnika bývala v chalupe zo starými rodičmi. Ale strom, tá stará vŕba, to bol skutočný domov. Malé dievčatko vďaka nepokrokovosti sedemnásteho storočia do školy chodiť nemuselo. Visela celý deň na vŕbe, iba keď vyhladla ako vlk odskočila si vedľa na statok pána prosím pekne Veľkomožného ovcu skoliť. Maniere veru nemala, zahryzla sa do každej nohy osobitne, nie aby do špiku jednu obžrala.

V stredu ráno, len čo slnko vyšlo a kohút upovedomil na seba Arnika vytiahla nohy spod polmetráka husacieho peria a hybaj ju na vŕbu. V chvate utrhla z čerstvého pecňa chleba a prebehla tesne vo dverách okolo dedka, ktorý sa šiel zdrať na panské. Dolu z doliny vyzerala ako guľa rúk a nôh, ktorá sa rúti priamo do stromu, však aj. Na dnešné ráno si zodrala iba lakeť a natrhla rukáv súkenný. Všetci tak robili, aj Janko od naraz umrlých susedovie, aj Marienka z druhého kopca. To preto, lebo cesta na vŕbu bola iba jedna - po kmeni a prvý chcel byť každý. Vešali sa ako zvyčajne buď dole nohami, alebo hlavou. Pre extrémy tu miesto nebolo. Raz za hodinku si pre sprestrenie odskočili na zem zahrať nejakú hru, ako Kolo, kolo mlýnske, alebo zastrielať s prakom do pohodených plechoviek.

Tohto času strieľali s prakom do plechoviek od koly, keď v tom vybehla babka z chalupy a zakričala na Arniku, že má hneď dôjsť domov. Zjavne ju niečo vytočilo, podľa tónu v hlase súdiac.

Babka sa usadila v dedkovom hojdacom kresle, prehodila nohu cez nohu a cez to sukňu a ešte aj ďalšie tri. Zložila si ruky ako panenka mária a zahorekovala: “Vnúčenka moja, veď to ani pointu nemá! Celé dni sa flákaš po vonku, ani priasť sa neučíš, iba sa po tej vŕbe naťahuješ ako opica a to už nehovorím o tom, že strieľaš po vynáleze, ktorý ešte vynalezený vôbec ani nebol. K tou všetkému mám pocit, že tvoj životný príbeh je už spísaný.”

Ako babka povedala, tak aj bolo. Arnika sa pri týchto hlbokých slovách mocno rozplakala, jej slzy vyplnili celú chalúpku a utopili ju. Lebo tak stálo v knihe, ktorú som o nej spísal ja, veľký Fričko.

” Seminární práce přijata. Ocěnění si zaslouží historický úvod i to, že jste se neomezil k pouhé interpretaci právního postavení ČNB, i když by k tomu toto téma mohlo svádět. Na druhou stranu ve zdrojích zřejmě neměl chybět zákon o ČNB (ten som mal v poznámkach pod čiarou), snad by Vám další informace poskytly některé učebnice obchodního práva (vďaka, neprosím). Jen drobnost: text vypadá lépe, pokud je zarovnaný do bloku (čo to je?). Seznam použité literatury by měl být na samostatné straně (poučím sa).”

No poteší. Aj to, že som v Prešove poteší. Pri tej seminárke som si musel dávať bacha, aby som neskĺzol do nenávistného konštatovania monopolného postavenia ČNB. Záver som písal, ako keby som prehĺtal suché cornflakes, hnusny je.
Poteší aj, že som bol na koncerte budúcej druhej najznámejšej prešovskej poppogrockovej kapely Adnoise.

Veľa vecí poteší, keď je začiatok dobrý - napríklad neznámy ujo mi pochválil telefón, že pekný je. A potom nastúpil so mnou do autobusu, vytiahol japonský diktafón za 10 dolárov, poloautomatický fotoaparát na film Kodak, vyrobený pre americký trh a solárnu nabíjačku, podotýkam, že univerzálny typ pre všetky mobily. Neviem prečo sa mi ani raz nepozrel do očí. Asi sa hanbil, či čo. Hej a kúpil to všetko v švajčiarskom bazári v odevných závodoch kapitána nálepku.

Nepoteší jedna vec. Kukol som na archinet.sk . Súťaž na novostavbu Vedeckej knižnice v Prešove. Čaj a voda, aj ten čaj taký preriedený. A jeden Prior. nechcem povedať, že slovenská architektúra, je o ničom, ale… pekný houseboat

III. miesto - 13. housing island-obytný ostrov, autori: Ing.arch. Peter Znášik, Ing.arch. Matúš Gondek, Ing.arch. Branislav Hantabal. A je ich tam viacej , ej ej

Ospravedlňujem sa, ale zadok ma až tak nebolí. Zavinili to zase IT boys. Povedali si, že by bolo super keby vytvorili pokusnú atmosféru prímorského prístavu v stredomorí. A nie stredomorie, ale učebňa. A piesok mi fúkal do očí. Ja som ešte na takéto leto nebol pripravený a tak som sa na to z výšky meter tridsať vybodol. Bod.
A aby sa nepovedalo, že exkluzivita vymizla. Tak sa tu teraz kukajte. Vyjma OST sú to značne exkluzívne výsledky stretnutia výsledkov z písomiek a mňa.

Obecné sociologické teórie

Sociální intersubjektivní sedimentací označují Berger a Luckmann:

Kto ste hádali D, hádali ste správne. Je to totiž vyznačené žltým. Z tohto predmetu som schytal 34 bodov zo 40. Čas učenia 15 minút. Vďaka pragmatickej byrolenivosti učiteľov a nelenivosti študentov minulého ročníka, že sa podelili o svoje dojmy a zážitky. Vďaka vám lúky, lesy…

Demografia

P - tzn. Prešiel (zatiaľ iba priebežným testom, ale to jasne značí, že prejdem i na konci) Čas učenia páru nekoncentrovaných dní
Politický systém ČR

Z tohto som bol “měkej jak sračka” - stačilo na jednu otázku z 6 odpovedať na nula bodov a máte nulu z celého testu. A žiadne také, že opakovanie o rok. Last chance. Pozrel som si výsledky a čo to? 17 bodov z 30. Čas učenia - 4 skoro koncentrované dni.

A seminárku som ešte nedopísal, zato som si požičal veľa hrubých kníh a pekne sa prešiel vo vinářska boulevard vyhadzujúc všetkým na oči “mám veľa hrubých kníh, zdechnite”

Som jarnej lásky kvet.

Alebo si tu domyslite niečo iné ……………………………………

Toľká odvaha! Som pevne rozhodnutý získať preležaniny na zadku od sedenia. Žiaden lingvinistický trik. Presedaniny od sedenia vie každý, ale preležaniny… na to treba kapacitu. A tak sedím. Biopredpoveď - rizikový stupeň 4. Mierna až silná záťaž. IT boys chcú asi na klíme vysmažiť syr. Kde budú liať olej?

Spomínal som vám? Sedím. V písmenkovej hre pre deti druhého ročníka “poskladaj z písmenok slovo” DESÍM. Iba tak, prirodzene že sa nedesím. Čoho? deadlinu? nedodržaniu dostatočne prešpekulovanej politologickej zvyjadrovacej schopnosti? No ale, malichernosti. Možno iba pocitu prebudenia sa do dňa, kedy knihy nezostanú na polici, ale vletia mi do hlavy, prerazia lebku a ja ešte nebudem zaočkovaný.

Veselšie. Dnes som vžmuroval, na každého kto stál chrbtom k slnku. Aj na tých na ktorých som nechcel. Snažil som sa tento vynutený akt postaviť do polohy “no a? klasika… vžmurujem na každého” bielu smrť pre ten svietiaci radiator!

Na obálke týždňa je konečne osobnosť. Skutočná… ehm, Homer Simpson. Aj keď Palkovi z uhorkovou maskou nemožno uprieť výraznu charizmu. Dúfam, že do dalšieho predvolebného loja potiahnú KDH dva lajtmotívy - Zelená a Uhorka, homosexuálny bocián christián, nech sa zadrhne, aj tak bol z plyšu.

P.S. a ráno dopíšem exkluzívne o tom ako ma bolí riť

Vždy som chcel robiť nejaké fyziologické pokusy, akurát, až teraz som sa odhodlal. Podstata frankensteinovského syndrómu spočíva v tom, že budík mi začne zvoniť po 4 započatých hodinách spánku. Takýmto spôsobom by som sa mal prebudiť vyspatý o ďalšie štyri hodiny. Spánok bude takto trvať osem hodín a človek sa prebudí bez budíka a do hnusne ružova vyspatý. Mohlo by to fungovať. Taká bočná výhoda je snová - začne sa mi odznova snívať, vzhľadom na to, že budem zaspávať ešte raz.

No a dnes to fungovalo, len som akosi zabudol čo sa mi snívalo. Do ďabla. Ľavým okom som kukol na mobil a ubehlo osem hodín spánku. A tak otváram oči. Ee, oči sa mi nechceli otvoriť. Nie kapre, ale rovno celý chov kaprov v mŕtvom ramene dunaja mi držalo pokope viečka - diagnóza: zápal stredného oka.

Celý vytešený som si šiel kúpiť nejaké chutné kapky, ktoré treba aplikovať ako pani magistra povedala, päť krát denne po jednom drepe a hladný (žiadna metafora) sa pustil do preddemografickej prípravy.

A dievčina sa pýtala na fóre, či aj Rabušica treba pre tú písomku čítať. Veru TREBA! Veď sa pán dekan pre školu obetoval, ani deti nemal. Tušil som, že demografi sú farizeji, pôrodnosť kážu a deti rodia? Toť!

Alebo sen, ktorý mi chcel nabúrať kariéru svetového renovátora socialistických obydlí.

Naši mi doma povedali, že sa plánujú búrať všetky bytovky. Chápete to? Iba tak z ničoho nič. Vraj verejné plánovanie. Bolo iba niekoľko hodín do odstrelenia všetkých bytoviek v prešove. (aspoň vtedy som si myslel, že to bude iba v Prešove) Tatko naložil pár vecí do našho lietadla (hej mali sme lietadlo, také malé, ako s tých ameriských sobotnajších filmov, kde sa deti odcitnú v divočine a spievajú ameriskú hymnu s malým grizzlim) Ako si tak sedíme pripravený na štart, nechápal som prečo mamka ide peši aj so sestrou. Spomenul som si nato, že napriek tomu, že sa majú tie bytovky úplne búrať tak som tam nechal doklady. Tak som povedal tatkovi v časovej tiesni, (zostávalo asi 8 minút do zničenia bytoviek) že si musím ísť pre nich. A ako na ďabla som bol bosí a ešte som sa musel aj obúvať. takže mi to pár minút zobralo. Povedal som im nech na mňa nečakajú a že keby sa mi nepodarilo utiecť, že som ich mal rád. Už som iba čakal, kedy mi v pozadí zaveje slovenská vlajka a sokol hôrny mi sadne na hlavu. Vyletel som na siedme poschodie ako strela a spomenul som si, že by bolo fajn zobrať aj nejaké fotky a oba harddisky. Vbehol som do bytu, zobral si svoju nostalgickú krabicu vopchal tma oba hdd a pozrel sa na hodinky. V tom som pocítil nepríjemný pocit nukleárneho výbuchu. Tak blbo v ústach mi chutil vzduch. Vybehol som na balkón a spadol som dole. Šak čo, stáva sa. Tak som vybehol mžikom hore, samozrejme po balkónoch. Bol som dokonca ešte rýchlejšie ako po schodoch. Zobral som krabicu a pre istotu aby som si nepolámal nohy som zbehol poschodoch. To už boli odpaľované vedľajšie bytovky. Bolo počuť silný hlas, ktorý oznamoval odpálenie jednotlivých bytoviek. Neviem prečo boli pomenované podľa písmen, keď vždy mali čísla. Vybehol som z bytovky v asi o tri sekundy zelený blesk zasiahol aj môj východ. Nechápem ako som mohol prežiť. Načo chápať keď sa mi to len snívalo?

Vbehol som do budovy, ktorá tam nikdy nestála, taká klasická spojka medzi bytovkami, kde sú obchody a iné šmelinárstva. Neviem ako som sa ocitol zrazu pri mojich rodičoch a nechápem ako mohlo odvtedy ubehnúť sto rokov. V tom storočnom období som uvidel čo sa stalo. Bytovky boli zbúrané na celom svete a nahradené modernými mrakodrapmi. Rovnakými bielymi. Hlboký význam netreba hľadať. Projekcia zhora sú vždy pri developerských projektoch biele, alebo svetlo hnedé. Navyše nedávno som videl fotku Le Corbusierovej ruky nad jeho projektom elitného mesta. Takisto som videl, že to nebolo žiadne verejné plánovanie, ale priam medziplanetárne plánovanie, keďže sa mestom prechádzali zelený ujovia (ale možno to bolo aj iné pohlavie) s s hlavou ako žralok kladivohlavý a výškou viac ako dva metre.

Neviem prečo v ďalekej budúcnosti bola celá elektronická infraštruktúra zničená, internet neexistoval, počítače boli takisto pasé. Existovali iba také smiešné televízory, ktoré som malo možnosť vidieť na výstave ako z Paríža ‘60. Biele, veľké, guľaté. Aspoň sa tam dal pripojiť môj externý hdd. Ale mali ste vidieť jak sa báli vedci tento objav zvestovať zeleným ujom. Pre istotu aby nezničili aj túto históriu.

Napriek tomu, že bytovky boli zničené a nahradená uniformnými mrakodrapmi bývali sme v dome s blobovou štruktúrou. Desne spraťanské vybavenie. Nebolo tam skoro nič. Fakt hnusné. A tak nejak znechutene som na hlas vracajucého Lukáša opustil tento hnusni svet.