Stalo sa nešťastie, prehrali sme. Susedia pod nami už plačú. Cez okno bolo vidieť padajúceho muža s piateho poschodia. Malé deti dostávajú infarkty. Potokom sa z našich tvárí valí modrá, červená a zelená farba našej štátnej vlajky, ktorá má trpkú príchuť. Mali sme na to, mali…..skutočne.
Čo viac nám bolo treba? Hokejky boli? Boli. Dresy, korčule, suspenzory takisto. Všetci na ľade dokonca aj vedeli čo s tým. Tak prečo potom? Prečo sme prehrali? Hádam málo sme kričali? Priznám sa, že písmo je momentálne moja jediná forma komunikácie so svetom. Hlas je totiž mimo prevádzku. Aj vlajku sme doma mali, pivo bolo tiež. Tak kde je potom Bože chyba? Poviem ti to tak, máš to u mňa teraz nahnuté. Veď som ťa prosil, aby si dal tomuto malému národu a jeho úžasným ľuďom iba tak málo. Dobre Budaj mal na hlave banskobystrický erb, tak to si splnil prianie aspoň jednému človeku. Ale čo nám ostatným? Aj keď otázky zostanú nezodpovedané, ja sa stále musím pýtať. Prečo nie je puk guľatý?Prečo skoro celý národ, sa v určitej situácii správa ako zmagorený. Ako využiť jedine vo svoj prospech túto masívnu socializáciu (zneužiť je neadekvátne slovo)? A prečo mal Budaj ako jediný erb svojho mesta? A prečo na prilbe? A prečo Budaj? A prečo lebo?
Boh: „Preto.“
Bože, keď ti už toto nejako nevyšlo, mohol by si aspoň ľadový čaj zaradiť medzi nové olympijské disciplíny?